Nábožensko-cirkevné systémy cca 50 pravoverných cirkví (rímska+východno-unionizované+pravoslávne+starobylopravoverné+starokatolícke+novokatolícko-pravoslávne) z veľkou nadšenosťou svedčia svetu ako si zachovali „apoštolské tradície“, aj „postupnosť“, „vieru otcov“, vernosť koncilom a synodám, či prvých štyroch či ôsmych alebo že len Rímska je tá jedinečná a o obdarená plnosťou „dobier-milostí“.
Keď si otvoríme knihy Prorokov zistíme, že ich hlavnou náplňou kazateľskej činnosti neboli len morálne skutky, ale predovšetkým konanie a praktizovanie modlárstva. Žiaden prorok nebol nejakou veľkou morálnou autoritou, vzorným židom praktizujúcim horlivo náboženské úkony podľa Tóry, nebol ani celkom „normálny“. Áno, prorok až na výnimky ako je Nátan a Samuel, boli vždy podivíni, ako Jeremiáš, ktorý vôbec nepotreboval praktizovať chrámovú liturgiu ako 99,9% ostatných jeho spoluvercov, Daniel bol veštec, pričom Tóra niečo také svojim spôsobom zakazuje, Ezechiel mal tiež rôzne vízie, ktoré nikto nechápal, Ján Krstiteľ žil na púšti mimo ľudí, nemal rodinu – čo u židov bolo podľa Tóry najväčšie podivínstvo. A mnohí iní s podobnými osudmi.
Aby sme porozumeli zmyslu modlárstva najlepšie to vystihujú slová proroka Izaiáša: „Načo mi je množstvo vašich obiet? — povie Hospodin. ..Neprinášajte už bezcennú obetu, odporné je mi kadidlo, novmesiac, deň sobotného odpočinku a zvolané zhromaždenia. Nemôžem vystáť zlo so slávnostnými zhromaždeniami!“
Áno modlárstvo je nielen uctievanie vecí, ale najmä praktizovanie legálneho kultu. Presne takto sa hnusili Jeremiášovi bohoslužby a sviatky.
Kresťan krstom a svätým pomazaním (birmovanie-myropomazanie) sa stáva účastným na aj prorockom úrade Ježiša Krista, nielen na kráľovskom a kňazskom. Niekto povie, že doba prorokov dávno-pradávno skončila. Nie do príchodu nášho Pána je stále „čo prorokovať“. Učenie Rímskej cirkvi katolíckej najviac zo všetkých ostatných práve s z inštitúcii a úradov robí niečo údajne „bohom dané a nemenné“ a pritom ostatné cirkvi s tým vôbec alebo len naoko súhlasia, čo je čudné. Je to najmä:
Áno, práve proroci sú od toho, aby poukazovali na nekalé praktiky a robenie s liturgie magické úkony, resp. čistý ritualizmus, či divadelníctvo.
Boha Nového zákona totiž neuctievame v chrámoch rukou zhotovených, na oltároch, polikaním svätých darov, ale v „Duchu a pravde“ (Jn 4, 1 a nasl.). Boží ľud očakávajúci svojho Pána tak ozaj má prahnúť po pravde, ktorá je zjavená v Ježišovi Kristovi:
Je pravda, že Ježiš neprišiel Tóru zrušiť, ale splniť, čo aj splnil – stal baránkom, oltárom i kňazom aj paschou. Dal apoštolom moc meniť Tóru? Nie. Len tí, čo nie sú zo židovstva nie sú povinný zachovávať celú Tóru – len 4 – krv, smilstvo, nekonzumovať zadusence a pohanoobetovance.
Síce základom Tóry je „Desatoro“, ale pravoverné kresťanstvo ho upravilo tak, že má 2 prikázania sexuálne namiesto jedného, vynechanie zákazu zhotovovania sôch, a pochybný výklad, že „sobotný deň“ nie dňom Jahveho. Podobné znenie má aj Katechizmus Martina Luthera.
Myslím, že pravoslávne kresťanstvo v duchu II. Nicejského koncilu zavrhlo vystavovanie sôch – ktoré sú 3-rozmerné a namiesto toho sa vystavujú ikony, čo je celkom rozumné a logické, ikona je predsa len dvojrozmerná. V tomto prípade pravoslávna časť pravoverného kresťanstva zachovala tento zákaz oproti Rímskej, ktorej chrámy sa hemžia rôznymi dielami od umeleckých „až po ozaj hnus“.
Je to modlárstvo ? Áno je. Rímska cirkev sa však hrá radšej zo slovíčkami a „akože morálkou veriacich“ a odbavuje na nezmyselných dogmách – ktorými ohlupujú časť pravoverných veriacich. Neviem kde zobrali zákaz „Nezosmilníš“ – áno asi Augustín to bol keď po svojom prehýrenom súkromnom živote dával rozumy, že lepšie bude, ak kresťan nebude šukať – a to je choré. Zákaz je nescudzoložíš, t.j. že nebudem vchádzať k zákonitým partnerom a resp. že si manželia majú byť verný. Teóriu o nešukaní hlavne rozpracovala Rímska cirkev od 16. stor. a najmä v 19. a 20 stor., pričom hlavný patrón nešukania bol samozrejmá vec Karolko Wojtyla. Sexuálnosť človeka je prirodzená vlastnosť takže aj prirodzene má právo šukať – ovšem v medziach slušnosti – Lv 18,1 a nasl.
Kresťania sa od prvopočiatkov stretávali na lámaní chleba v prvý deň po sobote, čo je deň pamiatky Pánovho vzkriesenia, čiže len dňom zhromaždenia. Deň Pánov je stále a bude Sabat – Deň Pánovho odpočinutia a posvätenia stvorenstva. To, že nedeľa je voľný deň – či sviatočný – ako sa schválilo na 1. Nicejskom koncile, sobotný deň patrí aj tak stále výlučne Pánovi – ako deň vďaky za život a zemeguľu.
U prorok Izaiáša čítame: „Beda tým, čo uzákoňujú zlé zákony, a pisárom, ktorí spisujú útlak, aby drobných ľudí odtisli od práva a biednych môjho ľudu odviedli od pravdy…“
Kto patrí Kristovi je mu verný i jeho slovu nepotrebuje „barličky“ trápnych náuk a drístov, ktoré ho zväzujú, ale z láskou sa vinie k Pánovu slovu, ktoré trvá naveky, lebo len on má prameň živej vody, z ktorej nebude smädný. Amen.
Zachovaj nás v svojom slove, pomôž veriť opravdove,
Ty sám, Ježiši, Pane náš, ktorý naše mdloby poznáš.
Verný Pastier Izraela, chráň nás Tvoja láska bdelá,
daruj nám pastierov verných a zbavuj nájomníkov zlých.